DYCHOTÉKA

DYCHOTÉKA

(inspírium) autorský performatívny projekt Silvie Buranovskej (Svitekovej) nadväzuje v tematickej línii na jej doterajšie individuálne i kolektívne tvorivé počiny s príznačnou mierou absurdity a nedopovedanosti, ktorá kontinuálne rámcuje jej tvorbu. Vo svojom diele reaguje na relevanciu hraníc a napätí medzi vysokým a nízkym umením, urbánnym a rurálnym, izolovaným a otvoreným, konzervatívnym a progresívnym. Principiálne narúša morálku galerijného priestoru, do ktorého vnáša priam fyziognomický temporytmus na báze aktívneho dýchania alebo, ak chceme, ľahších žánrov. Buranovská (Sviteková) zároveň prirodzeným gestom vytvára priestor pre živú interakciu s prítomným publikom, od ktorej však nie je dielo závislé. Dychovka ešte nikdy nebola tak politická. (exspírium)

Slavo Sochor

Spoločenský tanec bol a je radený medzi kultivovanú formu spoločenského aktu stretávania sa. Vytvára priestor pre očný kontakt, dotyk rúk, blízkosť, rovnaký krok a gestá. Okrem energickosti a pravidiel sa v ňom odráža aj stereotypný pohľad na mužsko-ženský pár a jeho hierarchické nastavenie je súčasťou pravidiel súťaže. Ak nastane oddelenie páru, mení sa charakter veci, ide o individualitu, napätie, spomienku, drezúru, výcvik... Koľko významov dokáže uniesť tancujúce telo?

Dychová hudba má vo svojej podstate ambivalentný charakter, na jednej strane radostný a energický a na strane druhej nostalgický a pálčivý. V performatívnej inštalácii funguje ako teleport alebo skôr priestorotvorný prvok, vytvárajúci ďalšiu vrstvu prostredia (tú „ktorú dobre poznáme“). Dychová hudba má sama o sebe niekoľko vrstiev, napríklad jej vojenský a združujúci charakter bol zneužitý fašistami, no dnes ju skôr poznáme ako súčasť vidieckych osláv. V kontexte performatívnej inštalácie predstavuje akýsi symbol doby, „večný soundtrack prítomnosti“.

Dielo skúma prieniky a sleduje rozdiely performativity tela v súčasnom umení z hľadiska výtvarného a tanečného umenia. Performatívna inštalácia Dychotéka je spoluvytváraná spoločenským tancom a dychovou hudbou. Toto kontrastné spojenie odkazuje na niekoľko ďalších vzniknuvších opozít. Zaujíma ma, ako tieto odlišné polohy dokážu komunikovať v galérii alebo v inom type priestoru. V dlhotrvajúcej performatívnej inštalácii nedochádza len k vyčerpaniu z tanca, ale aj k samotnému konceptu vyčerpávaniu tanca ako média.

Námet a koncepcia: Silvia Buranovská (Sviteková)
Performancia/spolutvorba: Katarína Čillíková, Dominik Dolník, Julia Pabst, Matúš Szeghö, Lukáš Zahy
Anotácia: Slavo Sochor
Grafický dizajn: Matúš Szeghö
Odborné konzultácie: Anton Čierny, Juraj Korec
Kamera/videozáznam: Denis Kozerawski
Foto: Veronika Vozárová, Marek Jančúch
Kostýmová spolupráca: Dorota Volfová
Prvé uvedenie: apríl 2025

Performatívna inštalácia má dve varianty spôsobu prezentácie, vo verejnom priestore a v galérii. Vo verejnom priestore je súčasťou živá dychovka, vždy lokálna, a v galérii prebieha performatívna inštalácia na reprodukovanú dychovú hudbu. Ide o súhrn skladieb od rôznych autorov a autoriek.